Vzťah medzi sebaláskou a láskou iných ľudí ku mne

Vzťah medzi tým, ako veľmi je človek milovaný druhými, a tým, ako sa cíti byť hodnotný a schopný milovať sám seba, patrí k základným témam psychoterapie. Tieto dve oblasti spolu úzko súvisia, ale nie sú totožné.

Možno to vyjadriť jednoducho:

Byť milovaný druhými vytvára podmienky na vznik zdravej sebalásky.
Milovať seba samého umožňuje prijímať a opätovať lásku druhých zdravým spôsobom.

Ide o obojsmerný vzťah.

Prečo človek potrebuje byť milovaný?

Novorodenec sa nerodí s vedomím vlastnej hodnoty. To, ako začne vnímať seba samého, vzniká prostredníctvom vzťahov s najbližšími osobami.

Ak rodičia dieťa:

prijímajú,

chránia,

utešujú,

povzbudzujú,

venujú mu primeranú pozornosť,

dieťa si postupne vytvára presvedčenie:

"Som hodný lásky."

"Som pre niekoho dôležitý."

"Ľuďom možno dôverovať."

Tieto presvedčenia sa stávajú základom zdravej sebaúcty.

Naopak, ak dieťa opakovane zažíva:

odmietanie,

ponižovanie,

zanedbávanie,

premenlivý, nestabilný, nepredvídateľný prístup,

podmienečnú lásku,

môže si vytvoriť opačné presvedčenia:

"Nie som dosť dobrý."

"Musím si lásku zaslúžiť."

"Ak ukážem svoje pravé ja, budem odmietnutý."

Takéto vnútorné presvedčenia môžu pretrvávať až do dospelosti.

Čo znamená milovať seba?

Sebaláska neznamená obdivovať sa ani stavať sa nad druhých. Ide o schopnosť:

prijímať vlastnú hodnotu,

rešpektovať svoje potreby,

starať sa o svoje zdravie,

odpustiť si chyby,

rozvíjať svoje schopnosti,

chrániť svoje hranice.

Človek so zdravou sebaláskou si uvedomuje, že jeho hodnota nezávisí výlučne od výkonu, úspechu alebo názoru druhých.

Ako spolu tieto dve oblasti súvisia?

Ideálny vývin možno schematicky znázorniť takto:

Byť prijímaný → vytvoriť si pocit vlastnej hodnoty → vedieť prijímať lásku → vedieť dávať lásku.

Ak je tento proces narušený, môžu vzniknúť rôzne vzorce správania.

Nedostatok prijatia môže viesť k:

závislosti od pochvaly,

nadmernému prispôsobovaniu sa,

žiarlivosti,

strachu z opustenia,

potrebe neustále dokazovať svoju hodnotu,

tolerovaniu nefunkčných alebo zraňujúcich vzťahov.

Človek potom nehľadá partnera iba z lásky, ale aj preto, aby zaplnil pocit vlastnej nedostatočnosti.

Môže človek milovať seba, aj keď nebol dostatočne milovaný?

Áno.

Hoci rané skúsenosti výrazne ovplyvňujú vývin osobnosti, nie sú nemenným osudom.

K uzdraveniu môžu prispieť:

bezpečný partnerský vzťah,

kvalitné priateľstvá,

psychoterapia,

nové korektívne vzťahové skúsenosti,

vedomá práca na sebaprijatí.

Mozog si počas života zachováva schopnosť vytvárať nové vzťahové skúsenosti a meniť zaužívané vzorce.

Môže byť človek milovaný a napriek tomu sa cítiť nemilovaný?

Áno.

To sa stáva napríklad vtedy, keď:

neverí, že si lásku zaslúži,

nedokáže prijímať pochvalu,

neustále očakáva odmietnutie,

interpretuje neutrálne správanie ako nezáujem.

Existuje rozdiel medzi objektívnou láskou, ktorú človek dostáva, a subjektívnym prežívaním prijatia. Ak má niekto hlboko zakorenené presvedčenie "nie som hodný lásky", môže aj úprimné prejavy náklonnosti spochybňovať alebo odmietať.

Môže človek milovať druhých bez toho, aby mal rád seba?

Do istej miery áno, ale často za cenu vlastného vyčerpania.

Typické prejavy sú:

neustále obetovanie sa,

zanedbávanie vlastných potrieb,

neschopnosť povedať "nie",

tolerovanie ubližovania,

strach zo straty vzťahu za každú cenu.

Takáto "láska" býva skôr založená na potrebe byť prijatý než na slobodnom darovaní seba.

Ako sa buduje zdravá sebaláska?

Zdravá sebaláska rastie z viacerých zdrojov:

Sebapoznanie

Poznať svoje silné aj slabé stránky bez skresľovania.

Sebaprijatie

Prijať, že človek môže byť hodnotný aj napriek chybám.

Sebaúcta

Správať sa k sebe s rovnakým rešpektom, aký prejavuje blízkemu človeku.

Sebastarostlivosť

Starať sa o svoje fyzické aj psychické zdravie.

Zdravé hranice

Neobetovať vlastnú dôstojnosť pre získanie lásky.

Autentické vzťahy

Vyhľadávať ľudí, ktorí prijímajú človeka takého, aký je, a zároveň ho povzbudzujú k rastu.

Rovnováha medzi láskou k sebe a láskou k druhým

Psychicky zrelý človek sa nesnaží vyberať medzi sebou a druhými. Vie:

prijať lásku bez pocitu nehodnosti,

dávať lásku bez potreby vlastného zneuznania,

starať sa o druhých bez zanedbávania seba,

rešpektovať seba bez povyšovania sa nad ostatných.

Takáto rovnováha je základom bezpečných a dlhodobo stabilných vzťahov.

Potreba byť milovaný a schopnosť milovať seba predstavujú dva navzájom sa podporujúce piliere psychického zdravia. Rané skúsenosti prijatia vytvárajú základ pre zdravú sebaúctu, no ani nepriaznivé detstvo nemusí človeka natrvalo určovať. Prostredníctvom bezpečných vzťahov, korektívnych skúseností a vedomej práce na sebe možno postupne rozvíjať stabilné presvedčenie o vlastnej hodnote. Keď človek dokáže prijať seba ako hodnotnú osobu, je spravidla schopnejší prijímať lásku druhých bez nadmerného strachu či závislosti a zároveň ju slobodnejšie a zrelšie opätovať. Vzťah k sebe a vzťah k druhým sa tak navzájom posilňujú a vytvárajú základ pre psychickú odolnosť, intimitu a spokojný život.