Vývin pedosexuality
Pedosexualita (pedofilná preferencia) predstavuje pretrvávajúcu alebo dominantnú sexuálnu príťažlivosť k prepubertálnym deťom. Je dôležité odlišovať samotnú sexuálnu preferenciu od sexuálneho správania voči deťom. Nie každý človek s pedofilnou preferenciou sa dopustí sexuálneho zneužívania a naopak, nie každý páchateľ sexuálneho zneužívania detí trpí pedofilnou poruchou.
Z pohľadu súčasnej psychiatrie a sexuológie nie je etiológia pedosexuality jednoznačne objasnená. Predpokladá sa multifaktoriálny model zahŕňajúci biologické, neurovývinové, psychologické a sociálne faktory. Psychoanalytické a psychodynamické teórie sa historicky pokúšali vysvetliť vznik pedosexuality prostredníctvom negatívneho ovplyvňovania psychosexuálneho vývinu, porúch objektových vzťahov a nezrelosti osobnosti.
1. Klasická psychoanalytická koncepcia
Freudova teória psychosexuálneho vývinu
Podľa Sigmunda Freuda sa sexuálny vývin človeka uskutočňuje prostredníctvom niekoľkých štádií:
- orálneho,
- análneho,
- falického,
- obdobia latencie,
- genitálneho štádia.
Pri pedosexualite psychoanalytici predpokladali:
- fixáciu na skorších vývinových štádiách,
- regresiu k infantilným formám sexuality,
- nedostatočné vyriešenie oidipovského konfliktu,
- neschopnosť vytvoriť zrelé partnerské vzťahy.
Dospelý človek podľa tejto koncepcie neinvestuje svoju sexuálnu energiu do rovnocenného partnera, ale do objektu, ktorý predstavuje psychologicky menej náročný a menej ohrozujúci vzťah.
2. Teória vývinovej fixácie
V klasickej psychoanalýze sa pedosexualita vysvetľovala ako dôsledok:
- emocionálnej nezrelosti,
- neukončeného psychosexuálneho dozrievania,
- pretrvávajúcej identifikácie s detským obdobím.
Jedinec môže podvedome zostať pripútaný k vlastnej detskej identite a následne hľadať sexuálny objekt, ktorý zodpovedá jeho subjektívne prežívanému psychickému veku.
Niektorí autori opisovali pedosexualitu ako: "hľadanie vlastného detského ja prostredníctvom druhého dieťaťa".
Takéto chápanie sa objavuje najmä v psychodynamických prístupoch orientovaných na teóriu objektových vzťahov.
3. Poruchy objektových vzťahov
Teória objektových vzťahov
Autori ako:
- Ronald Fairbairn,
- Donald Winnicott,
- Otto Kernberg,
predpokladali, že schopnosť vytvárať zrelé partnerské vzťahy vzniká počas raného detstva.
Ak dôjde k:
- citovej deprivácii,
- odmietaniu rodičmi,
- nestabilnej väzbe,
- traumatickým skúsenostiam,
môže byť negatívne ovplyvnený vývin schopnosti vytvárať intímne vzťahy medzi rovnocennými dospelými.
Výsledkom môže byť:
- strach z intimity,
- nízka sebaúcta,
- neschopnosť zvládať partnerskú reciprocitu,
- tendencia vyhľadávať asymetrické vzťahy.
Dieťa je z psychodynamického pohľadu vnímané ako objekt, ktorý:
- nekladie vysoké nároky,
- nepredstavuje konkurenciu,
- neohrozuje sebahodnotenie,
- umožňuje pocit kontroly.
4. Narcistická patológia
Niektorí psychodynamickí autori, najmä Otto Kernberg, spájali sexuálne deviácie s narcistickou organizáciou osobnosti.
Predpokladané mechanizmy zahŕňajú:
- výraznú emocionálnu nezrelosť,
- krehké sebavedomie,
- strach z odmietnutia,
- nedostatok empatie,
- potrebu dominancie a kontroly.
Dospelý partner môže byť vnímaný ako:
- kritický,
- ohrozujúci,
- schopný odmietnutia.
Dieťa naopak predstavuje:
- idealizovaný objekt,
- zdroj narcistického uspokojenia,
- menej ohrozujúci vzťah.
5. Regresia a obranné mechanizmy
Psychodynamická teória predpokladá, že pri strese alebo frustrácii môže dochádzať k regresii na skoršie vývinové úrovne.
Regresia môže byť sprevádzaná:
- popieraním,
- racionalizáciou,
- idealizáciou,
- projekciou,
- disociáciou.
Jedinec môže vytvárať skreslené presvedčenia, napríklad:
- že dieťa sexuálny kontakt chce,
- že mu sexuálny kontakt prospieva,
- že nejde o ubližovanie.
Takéto mechanizmy umožňujú zachovať pozitívny obraz o sebe a redukovať pocity viny.
6. Identifikácia s dieťaťom
Niektorí psychodynamickí autori opisovali fenomén tzv. identifikácie s detstvom.
Jedinec môže:
- prežívať vlastné detstvo ako ideálne obdobie,
- odmietať dospelosť,
- mať problémy s prijatím vlastnej mužskej alebo ženskej identity,
- cítiť sa emocionálne bližšie deťom než dospelým.
Sexuálna príťažlivosť je potom chápaná ako súčasť širšej emocionálnej identifikácie s detským svetom.
7. Opakovanie vlastnej traumy
Compulsion to repeat (nutkanie opakovať)
Freud opísal mechanizmus opakovania traumatických skúseností.
Niektorí psychodynamickí autori predpokladali, že časť jedincov so sexuálnou deviáciou mohla v detstve zažiť:
- sexuálne zneužívanie,
- zanedbávanie,
- emocionálne traumy,
- poruchy attachmentu.
Neskôr môže dochádzať k nevedomému opakovaniu týchto skúseností.
Treba však zdôrazniť, že:
- väčšina osôb, ktoré boli sexuálne zneužívané, sa nikdy nestane páchateľmi,
- väčšina páchateľov sexuálneho zneužívania nebola sama sexuálne zneužívaná.
Preto súčasná veda nepovažuje hypotézu "obeť sa stáva páchateľom" za univerzálne vysvetlenie.
8. Teória strachu z dospelých vzťahov
Psychodynamickí autori často poukazovali na:
- sociálnu úzkosť,
- pocity menejcennosti,
- sexuálne zlyhania,
- strach z odmietnutia.
Vzťah s dospelým partnerom si vyžaduje:
- reciprocitu,
- schopnosť zvládať konflikty,
- emocionálnu zrelosť.
Dieťa je vnímané ako:
- menej kritické,
- ľahšie ovplyvniteľné,
- zdroj bezpodmienečného prijatia.
Tento mechanizmus bol označovaný ako "vyhýbanie sa rovnocennému objektu".
9. Teória parafílie ako obrany pred úzkosťou
Niektorí psychodynamickí autori (Stoller) považovali parafílie za spôsob zvládania hlbokej úzkosti.
Podľa Roberta Stollera:
- sexuálna deviácia predstavuje dramatizáciu vnútorného konfliktu,
- erotické fantázie môžu slúžiť na zvládanie pocitov bezmocnosti,
- sexuálne správanie má obrannú funkciu.
Pedosexualita je v tomto modeli chápaná ako pokus obnoviť pocit:
- kontroly,
- bezpečia,
- sebahodnoty.
10. Teória attachmentu
Moderné psychodynamické prístupy zdôrazňujú význam vzťahovej väzby.
Neistá alebo dezorganizovaná väzba môže viesť k:
- problémom v intimite,
- sociálnej izolácii,
- emočnej nezrelosti,
- poruchám regulácie emócií.
Niektorí autori predpokladajú, že narušený attachment môže prispievať k vzniku atypických sexuálnych preferencií, avšak nejde o špecifický ani dostatočný faktor.
V súčasnosti v rámci bio-psycho-socio-spirituálneho modelu vývinu sexuality človeka rozlišujeme:
Neurovývinové faktory
- atypický vývin mozgu,
- poruchy neurónových sietí,
- nižšie IQ,
- poruchy laterality,
- vyšší výskyt ľavorukosti,
- vyšší výskyt prenatálnych a perinatálnych komplikácií.
Psychologické faktory
- poruchy attachmentu,
- nízka sebaúcta,
- sociálna úzkosť,
- emočná nezrelosť.
Sociálne faktory
- izolácia,
- absencia partnerských vzťahov,
- traumatické skúsenosti.
Osobnostné faktory
- narcistické alebo vyhýbavé črty,
- problémy s empatiou,
- poruchy regulácie impulzov.