Rozhovor s kresťanským psychiatrom na tému Homosexualita

Na úvod sa chcem opýtať, čo môže priniesť tento web v sprevádzaní v oblasti sexuality a homosexuality, najmä ak sa nedozvieme, kto vlastne pomoc poskytuje.

Je garantovaný ľudský a odborný prístup, ale zároveň sa vo verejnom priestore chráni súkromie osôb, ktoré obetujú svoj čas a námahu pre pomoc iným. V rámci prvého kontaktu sa musí každý odborník či konzultant predstaviť (menom, vzdelaním, profesiou...), odprezentovať svoje možnosti, možnosti tímu a klient sa slobodne rozhoduje, či z tejto cesty odíde hneď na jej začiatku, alebo prejde kus cesty s jedným zo sprevádzajúcich. Nevidím na tom nič neetické ani zavádzajúce. V podstate záujemca píše tímu s prosbou o pomoc, lebo sa dočítal, že sa mu tu garantuje diskrétnosť, ochota pomôcť a istota zastrešenia odbornosťou. Možností napísať niekomu na základe fotky, životopisu, referencií a sympatií je na internete mnoho, avšak je potrebné si uvedomiť, že to veľa nehovorí o dostupnosti či kvalite poskytovaných služieb. Vypovedá to viac o tom, že daná osoba sa vie predať a niečo ju to stojí. Navyše nám internetoví odborníci na každý osobný a vzťahový problém vyrastajú ako huby po daždi s jasným cieľom si zarobiť. Ja zastávam názor, že jeden človek zaoberajúci sa duševným zdravím nemôže byť odborník na všetko... a ak je niečo pomocou, nemôže to byť biznisom. Je rozdiel vo vetách "odmeniť za spokojnosť" a "cítiť sa viazaný honorárom," hoci absentuje spokojnosť so službou. 

Chrániť súkromie každej zo zúčastnených strán je v poriadku a rovnako v poriadku je nepotrebovať upriamovať pozornosť na profily pomáhajúcich osôb, iba prezentovať služby, ktoré poskytujú.

Čo sa týka homosexuality, mojím cieľom je poskytovať oporu ľuďom, ktorí sú v nej stratení, vďaka nej osamelí, nepochopení alebo kvôli nej trpia. Rovnako je tento web aj pre tých, ktorí chcú poznať svoj psychosexuálny vývin, svoju históriu, aby sa od nej dokázali odraziť a našli samých seba, nové ciele v sebarozvoji, ako i samotnú motiváciu. 

Na internete som si všimol, že sa dlhé roky vyjadrujete aj k homosexualite. Kvôli čomu to robíte? Narážam na to, že homosexualita nie je psychiatrickou diagnózou.

Zaujíma ma sexualita človeka ako taká a neheterosexualita ako komplex stavov. Áno, homosexualita nie je diagnózou, a je aj dobré, že ňou nie je. Je to asi najlepšie nevedecké rozhodnutie v histórii ľudstva (väčšina iných nevedeckých rozhodnutí končila katastrofou), ktoré však prinieslo okrem toho pekného, aj veľa nenávisti a skreslených predstáv. Veď podstata homosexuality sa nezmenila len pre to, že prestala byť diagnózou. Stále je to stav, dajme tomu nechorobný stav v sexuológii, ktorý v žiadnom prípade nie je analogický k inej farbe pleti či zriedkavej farbe očí. Zmena poruchy k stavu mala byť krokom k väčšej tolerancii v spoločnosti a k eliminácii snáh násilne liečiť alebo experimentovať s liečbou, nie vytvoriť kult či odbojové hnutie LGBTI+. Spoločnosť s homosexualitou nedokázala zaobchádzať ako s diagnózou a nedokáže to ani dnes – neskĺzavať do extrémov. Nepodporujem agresívne správanie kvôli tunelovému videniu. Našťastie, v reálnom svete, väčšina minoritne sexuálne orientovaných ľudí je pokorná a inšpiratívna pre mňa aj pre celú spoločnosť (na internetových zoznamkách, teda vo virtualite a v anonymite zaznamenávame, naopak, veľký problém so správaním mnohých z nich).

Páči sa mi, že sa v spoločnosti ozývajú ľudia, ktorí nezapadujú do obrazu majority o dokonalej alebo jedinej kráse, nehanbia sa vystúpiť z anonymity a povedať: "Som normálny/a a rovnako krásny/a ako vy ostatní." Napríklad ľudia s vitiligom. Ale nepáči sa mi, keď sa nehovorí pravda o stavoch, o motívoch či správaní vo vnútri rôznych skupín. Kedysi dávno platilo, že vodca je veľmi múdry a morálne čistý. Dnes môže byť líder ktokoľvek a presadzovať čokoľvek. Pre mňa všeobecne rozšírené zhodné tvrdenia živené davovou psychózou nie sú automaticky pravdou a som rád, že ako lekár mám zdravý odstup od tvrdení typu: "Zem je plochá"..., "sme ako kukurica," alebo že "sexualita je vrodená." Lebo to tvrdia masy ľudí alebo vplyvní jednotlivci? Nezneužívam to, že vo vedeckej obci je vďaka kvantu rôznych hypotéz priestor ulietavať pri sexualite človeka. O to viac by sme všetci mali pristupovať k sexualite s pokorou a trikrát si premyslieť, čo o nej chceme šíriť verejne.

Jediný sexuologický problém, pri ktorom zažívam sám diskomfort (a pri požiadavke na tranzíciu si uplatňujem výhradu vo svedomí), je rodový nesúlad (transsexualita). Pri tomto stave môžete byť pri akomkoľvek rozhodnutí s odstupom času jednou z príčin osobného nešťastia daného človeka – lebo ste neintervenovali správne – a to nie je jednoduché spracovať pre človeka a lekára so svedomím. Prekáža mi pri práci emočný nátlak a vyhrážanie sa samovraždou, ak nebudem konať podľa priania klienta, ktorý už podľa najnovšej medzinárodnej klasifikácie prestáva byť pacientom. Zo skúseností viem, že to zvyčajne nie je bez iných diagnóz, najmä porúch osobnosti a ťažko narušeného sebaobrazu so sebaprijatím, čo znásobuje utrpenie daného človeka, ktoré sa nemusí nadobro vytratiť splnením jeho požiadaviek. A teda mňa musí presvedčiť aj skúsenosť, nielen poučiť teória. Ak mi FtM po kompletnej tranzícii povie, že penis nie je dôležitý a že už má aj prostatu, to ma spolu so zvýšenou afektívnou dráždivosťou a emočnou nestabilitou nepresvedčilo o mužskom mozgu v ženskom tele s inak zdravou dušou (skôr ide o vytvorenie si vlastnej reality a jej upravovanie podľa možností a príležitostí - zakorenené v dávnych zraneniach, dlhodobo s viacerými obrannými mechanizmami a veľmi blízko hranice psychotického presvedčenia).

Homosexualita ma zaujímala z osobných dôvodov, a teda aj ako veriaceho človeka. Nevedel som, ako je teologicky, ale hlavne morálne správne sprevádzať takýchto veriacich, nakoľko to majú náročnejšie ako zvyšok skupiny homosexuálnych ľudí. Bol som totiž svedkom rôznych extrémov – od neprijatia homosexuálneho dieťaťa v rodine po oslavovanie homosexuality so živením nenávisti voči spoločnosti, fanatickým poslaním bojovať, so zanedbávaním vlastného sebarozvoja, s vážnym narušením sebakritiky a so selektívnou empatiou. Nikdy som však na Slovensku nebol svedkom násilnej zmeny sexuálnej preferencie alebo snahy o ňu.

A čo sú potom snahy o zmenu sexuálnej orientácie?

Bohužiaľ, s požiadavkou zmeny vždy prichádza samotný klient, ktorý trpí vďaka svojej sexuálnej preferencii a, pochopiteľne, ju chce zmeniť. My by sme mali viesť takého človeka k prijatiu vlastnej sexuálnej preferencie (čiže k tomu, čo nechce), hoci ani osobu s rodovým nesúladom nevedieme k prijatiu biologického pohlavia, ale rešpektujeme jej dlhodobé vnútorné nastavenie. Tieto a ďalšie skupiny neheterosexuálnych ľudí zažívajú svoje krízy, počas ktorých sú extrémne zraniteľní a môžu natrafiť na pomáhajúcu osobu, ktorá sa o zmenu chce aspoň pokúsiť - podľa priania dotknutého. Niekedy to považuje za svoje životné poslanie alebo povinnosť plynúcu z náboženstva. Je zaujatá, nevie sa toho cieľa vzdať a pracovať v prospech nie vlastných záujmov, ale v prospech potlačených záujmov toho druhého po ich odkrývaní so skúmaním jeho skutočnej motivácie k zmene sexuálnej preferencie. Ide teda o stretnutie s nezrelým sprevádzajúcim, ktoré síce môže posilniť zranenie alebo až nenávisť klienta voči určitej skupine ľudí (napr. voči kresťanom), ale väčšinou končí precitnutím a odmietnutím takého sprevádzajúceho včas.

Je podľa Vás v poriadku, ak niekto nechce praktizovať svoju homosexualitu?

Za určitých okolností je to v poriadku. Musí ísť o skutočne vlastné presvedčenie človeka pri zdravej sebaláske a v prijatí seba vrátane svojej sexuality. Nevidím dôvod na to, prečo by to nemalo byť legitímne. V sexuológii nemáme jednu cestu ani jeden správny cieľ. Musíme však v rámci terapie ošetriť možné nevedomé vplyvy. Potom ale začneme s klientom čeliť novým náročným výzvam - skúmaniu, či vôbec dokáže sublimovať sexuálnu potrebu (byť totálne sexuálne zdržanlivý) a kde si bude napĺňať potrebu hlbokej emocionálnej blízkosti s niekým iným. A tu prichádzame rovno k dvom kameňom úrazu: 1. hriešnosť autoerotiky v kresťanskom svete aj u človeka inak sexuálne neaktívneho (táto hriešnosť, zviazanosť, nemožnosť ničoho sexuálneho generuje pocity viny, hanby, smútku, hnevu, bezradnosti...), ako možný základ pre úzkostné poruchy, depresiu a iné psychické poruchy, a 2. kresťanské spoločenstvá absolútne nepripravené alebo nevhodne koncipované pre neheterosexuálnych ľudí hladných po láske. 

Lokálne katolícke cirkvi sa v prístupe k homosexuálnym partnerstvám značne líšia. Takéto vzťahy sú dokonca považované za pastoračnú cestu. Katolícka cirkev nielen v Nemecku podporuje Pride, požehnáva homosexuálne páry a celkovo sa uznáva, že v Biblii sa nehovorí o vrodenej homosexualite. 

Nie som síce biblista, ale mám identitu kresťana, preto verím, že sa k tomu môžem vyjadriť. Ja hovorím svojim pacientom, že sa sami rozhodujú ohľadom ich životnej cesty, ale tváriť sa, že sexualita druhu Homo sapiens je vrodená a preto sú bezmocní nad svojím životom, ich na životnej ceste nikam neposunie, ani len vo vzťahovej oblasti. Pretože každý potrebuje vedieť, čo vlastne v sebe prijíma, kde to pramení, s čím sa vyrovnáva, čo si chce pestovať, na čom chce pracovať... a následne sa vie relatívne dobre a perspektívne rozhodnúť, ako vlastne bude vyzerať jeho životná i vzťahová cesta. Homosexuálny partnerský vzťah je osobným rozhodnutím, nie pastoračnou cestou. Je to voľba, nie povinnosť plynúca zo sexuality, hoci nikto netvrdí, že život pri inom rozhodnutí je vždy úžasný (to ale nie je ani v partnerstve). Niektorí "kresťanskí experti" vnímajú homosexuálny partnerský vzťah ako ťažší hriech než príležitostné milenecké pomery. Ja tomu hovorím nepochopenie viery v Boha a zbytočné hlásenie sa k niečomu, čo mi nespôsobuje veľkú radosť a neprináša do života pokoj. Ježiš nám nevnucuje samotu a nie je jeho vina to, v akej kvalite sú medziľudské interakcie. Keď kresťanský odborník "chrumkavo" hovorí o tom, že si volíme homosexuálny vzťah ako jednu z pastoračných ciest, vytvára nový obraz Ježiša, ktorý hlása, že "aj milenecký pomer ťa vie znovu priviesť k Bohu." Pastorácia je služba, ktorá pomáha pri upevňovaní viery, modlitbe a riešení rôznych životných situácií. Predpokladám, že pri nej by človek mal byť napojený na Boha v stave posväcujúcej milosti. Teoreticky si cez zážitok mileneckej cesty viem uvedomiť, čo chcem a kam patrím aj ako kresťan. Ale že by som to nazýval pastoračnou cestou, to asi nie. Celibátne partnerstvo sa už možno približuje pastoračnej ceste, ale je aktuálnejšie pre starších partnerov, nakoľko v mladšom veku môže byť podobne trýznivé ako bezkontaktný sex. Musíme totiž brať do úvahy, že inak zdravá homosexuálna osoba so štandardným libidom si nevyberie za partnera, "partnera" a často ani priateľa niekoho, kto ju fyzicky absolútne nepriťahuje. Podobne trýznivou cestou je manželstvo pri odlišných sexuálnych orientáciách manželov (ak hovoríme o sexualite pri inak zdravej osobe a osobnosti a skutočne vyhranenej sexuálnej preferencii).

Ako odborníci nepoznáme okrem pedofílie zakázané súlože (pri súhlase oboch a schopnosti súhlas dať). Boh ich má zrejme viac, aj také, ktoré sa nepáčia mnohým ľuďom. Čo s tým? Môžeme veľmi pilnou nenápadnou prácou odkláňať lokálne spoločenstvá od tradicionalizmu (čiže pokračovať v aktuálnej činnosti) a dožiť sa happy end-u, teda ovocia tichej dlhoročnej revolúcie v učení cirkví zdola nahor, alebo pokorne prijímať ďalšie desaťročia informáciu, že Boh má inú logiku ako ľudia a pracovať s ňou bez zraňovania seba či iných ľudí. 

Rovnako ako ostatní kresťanskí odborníci, aj ja sám sa niekedy pristihujem pri tom, že si pri vedení pacientov občas trieštim identitu, pretože ako nestranný odborník odpovedám inak a ako kresťan odpovedám mimo práce inak. Niektorí kresťanskí psychológovia sa posunuli v tomto na vyšší level - že odpovedajú konzistentne, ale je na zamyslenie, či v odpovediach je možné hľadať teologicky správnu odpoveď, nakoľko teológia nie je filozofia a už vôbec to nie je filozofia jednotlivcov. No a, žiaľ, nie je to vždy ani psychológia či psychiatria. Možno jasnejšie to vystihuje slovo sekularizácia - všetko môžeš, ak si s tým v pohode a nie je to priestupok ani trestný čin..., platí to možno všade, nie však v náboženstve. Tam sa pýtame, či je s tým "v pohode" Boh ako bytosť, nie boh ako moja korekcia tejto bytosti, aby sa mi žilo ľahšie. Kolektívne náboženstvo by pri individuálnych bohoch nebolo potrebné. Vždy by bolo o tom, kto predstaví atraktívnejšiu verziu boha a získa pre ňu viac nadšencov.

V psychiatrii máme zopár stavov a diagnóz, ktoré sú takmer výlučne vrodené, ale sexualita ako komplexný stav s desiatkami vplyvov a stovkami rozhodnutí počas života k nim určite nepatrí. To neznamená, že ju máme alebo musíme meniť. Avšak vidím, koľko neprávd, poloprávd a nezmyslov sa odvíja od nepoznania detailov vlastného psychosexuálneho vývinu, ktorý nie je niečím abstraktným, vzdialeným či strašidelným. Stačí v pokore otvoriť oči, hľadať, nachádzať, načúvať... a to všetko vlastným tempom. 

Odpoveď na otázku - ako zapájať obe homosexuálne osoby v páre do aktívneho života cirkevného spoločenstva... je zrejme rovnako komplikovaná, ako odpoveď na otázku - ako vôbec sexualita vzniká. Je to zrejme veľmi individuálne a nezaobíde sa to bez detailného skúmania motívov, duchovných cieľov, spôsobu prezentácie erotickej príťažlivosti v spoločenstve i osobnosti oboch. Viera je o hlbokých dialógoch, ktorým sú otvorené obe strany s čistým a úprimným srdcom.

Celkovo kresťanov irituje, ak niekto verejne neodsúdi hriech iného, taký hriech, ktorý oni nemajú. Verejne odsúdiť by malo znamenať aj vylúčiť zo spoločenstva alebo podmieniť členstvo zbavením sa tohto hriechu. Pretože v spoločenstve je ich hriech vecou verejnou. Iné by to bolo, keby to robili tajne. Chápeme ten paradox? Môj hriech je v poriadku. Ich hriech by bol relatívne tiež v poriadku, keby to robili tajne. Skutočným problémom je dvojaký meter kresťanov a nie vhodný motív (hnev, túžba meniť iných, poučovať ich, používať nátlak, provokovať...) v prípade niektorých homosexuálnych jednotlivcov alebo párov infiltrovať sa do kresťanských spoločenstiev. Ďalším paradoxom je, že mnohí v skutočnosti nepotrebujú byť súčasťou kresťanského spoločenstva, ale zíde sa použiť inú interpretáciu Písma ako neprijatie do spoločenstva a získať tak cenný materiál tzv. porušovania ľudských práv v sociálnopolitickom boji LGBTI+ aktivistov a ich priaznivcov. 

V kresťanskom svete sú povinnosti záväzné a práva pokorne očakávané. Práva, ktoré prisľubuje Boh a tie nemusia mať logiku sveta. Boh nie je ľudská bytosť, nie to ešte moderný politik. Myslím si, že celkovo šliapeme po ľudskej sexualite aj po sebe, keď o nej hovoríme účelovo a používame ju na politický boj či rozdeľovanie. Často má každá strana kúsok pravdy, len sa ju musí naučiť vyjadrovať menej emotívne, bez opovrhovania, znevažovania druhej strany, útoku či výsmechu. Ale to už je kapitola o traumatizovanej osobnosti, nezrelej osobnosti alebo inej patológii osobnosti, ktorá mnoho názorov nedokáže vyjadriť bez provokovania konfliktu.

Vrátim sa ešte k Vášmu predošlému tvrdeniu, že ľudia by nemali oslavovať svoju homosexualitu. Prečo?

Pretože sexualita sa prijíma, nie oslavuje. Rovnako pedofilná orientácia, za ktorú človek nemôže a nevie ju zmeniť, sa neoslavuje, ale prijíma. Inak chcem "nasilu" oslavovať aj všetku svoju bolesť spojenú nielen s ňou, ale aj s tým, čo ju pomáhalo formovať a určite to neboli zážitky hodné oslavy aj napriek tomu, že sú často prehliadané alebo bagatelizované. Predpokladám, že ľudia oslavujú to, že si sexualitu dokážu užívať rôznym spôsobom, ale je potrebné rozlišovať, kedy ide o obranný mechanizmus popretia alebo regresie a kedy o nejakú formu odboja, pri ktorom popieram seba v prospech vyššieho záujmu – záujmu aktivizmu.

Môžu neheterosexualitu formovať aj dobré veci?

Dobrá otázka! Často ide o komplex menej nápadných alebo prehliadaných javov, zriedka o niečo úderné (napr. znásilňovanie v detstve rovnakým pohlavím). Veľmi povrchne možno povedať, že ide o bežné a väčšinou aj spoločnosťou akceptovateľné vplyvy. Často používaný argument je ten, že sú aj horšie výchovné prostredia, a predsa sa v nich zrodí heterosexualita, alebo že nie každé dieťa v tej istej rodine je inak orientované. Zmenou aj v sexualite však zareagujú vnímavé a predisponované osobnosti. Vždy hovorme o psychosexuálnom vývine a vtedy nemôžu nebyť následky. Zranených máme aj množstvo heterosexuálov. A často aj v sexualite, no pri zachovaní väčšinovej sexuálnej preferencie. Ono to všetko je dobrou témou socio-psychologických výskumov, keby psychoterapia bola empirickou vedou, keby v nej bolo jednoduché objektivizovať a keby duše ľudí dokázali byť podobné aspoň tak, ako sú podobné biochemické reakcie prebiehajúce v telách živých ľudí (s malými odchýlkami v efektivite enzýmov vďaka genetickej variabilite). Duša človeka s jeho sexualitou sú veľmi krehké po celý život, ale najviac zrejme prvé roky života. Obávam sa, že mozog človeka nebude najbližších sto rokov detailne preskúmaný a kvôli vysokej komplexnosti a variabilite možno nikdy. Okrem toho – nikdy nebude presne sedieť očakávané správanie s biologickým podkladom a nikdy nebude u každého rovnaké.

Vidím teda, že ste nezmenili názor na vznik homosexuality

Či už homosexualita, rodový nesúlad alebo pedofília – úmyselne nehovorím pedofilná porucha – majú svoj vznik, alebo skôr svoju formáciu intenzívne v prvých dvoch dekádach života. Nevieme, ako presne, ale vieme, že môžeme hovoriť o psychosexuálnom vývine. Ľudia radi ulietavajú na tom, že v génoch máme vpísaný objekt sexuálneho záujmu. Je to zaujímavá, ale predsa len sci-fi predstava – Ty tam máš vpísaných predpubertálnych chlapčekov s blond vlasmi a modrými očami a ja svalnatých mužov s veľkým penisom? Erotické predstavy sa rodia spočiatku z príjemných neerotických motívov, z pocitu nepoznaného a mne cudzieho, zo vzťahu k iným ľuďom a skúsenosti s nimi, z príťažlivej predstavy o ich konkrétnom prístupe ku mne, prípadne vychádzajú zo vzťahu k sebe samému (často deficitnom v nejakej oblasti) a postupne sa relatívne pevne včleňujú do identity človeka so špecifickým vnímaním seba, iných mužov a žien, prežívaním, hodnotami, túžbami, presvedčením, správaním atď., preto násilné pokusy o ich zmenu v minulosti neboli úspešné a traumatizujú a polarizujú spoločnosť dodnes. Čo však v psychiatrii v minulosti nebolo "liečené" násilne? Neregistrujem odboj epileptikov, ktorí boli v minulosti považovaní za psychiatrických pacientov a "liečení" aj lobotómiou. Psychiatria je pomerne mladá medicínska disciplína, pri ktorej sa do obdobia nepoznania biologických mechanizmov duševných porúch viac-menej tápalo a experimentovalo. Laici a niekedy aj odborníci nechápu, že čo sa formovalo v raných štádiách vývinu, nie je automaticky odstrániteľné, ale psychoterapeutické vedenie je vo väčšine prípadov potrebné a veľmi prospešné. Pomáha hľadať a nachádzať seba, zdravo sa milovať, prijímať seba, pracovať na nedostatkoch, budovať odolnosť, napĺňať seba v mužskej, ženskej role, zakúšať obdiv iných napriek menšinovej sexualite, pracovať s hnevom a odpustením.

Predstavme si sexualitu ako svet fantázie bez hraníc, ktorý umožňuje vypĺňať medzery v našom psychickom vývine, napĺňať nenaplnené túžby, ktoré sa môžu stať skutočnosťou aspoň na chvíľu po ich pretavení do erotiky ako neodolateľnom prejave intimity. Hlad po láske je však trvalý a skutočný - rovnaký u pedofilného (často uväzneného v infantilnom JA) aj homosexuálneho (často uväzneného v adolescentnom JA) muža. Pedofilný muž tento hlad len musí lepšie skrývať, čo mu vytvára priestor pracovať s deťmi a sýtiť sa ich emočnou väzbou s potláčaním erotických predstáv. Vyvstáva otázka, ako je erotická láska skutočne napĺňajúca a do akej miery je dobrou náplasťou alebo náhradou bazálneho, nezažitého, nenahraditeľného, neopakovateľného a kľúčového pre maximálne naplnenie minulého "JA," jeho aktuálnu funkčnosť a reprodukciu (duchovnú aj biologickú).

Neuplatňujete si pri homosexualite výhradu vo svedomí?

Narážate asi na to, že som katolík. Uplatňujem si ju len pri rodovom nesúlade s požiadavkou na tranzíciu. Dôvod som uviedol vyššie a je morálny, nie náboženský. Mám pacientov v homosexuálnych vzťahoch. Dobre ich však poznám, mám ich rád a vediem ich k tomu, aby hľadali skutočné šťastie a v prvom rade milovali seba. Nemám právo im hovoriť, že z princípu pre nich nie je šťastím existencia v homosexuálnom životnom partnerstve – lebo si to ani nemyslím – a už vôbec nie ich zaťažovať svojím náboženským presvedčením. Môj súkromný názor je, že partnerský vzťah by nemal byť liekom na všetko a že ak Boh dáva človekovi slobodu, kto som ja, aby som mu jeho výber vyčítal? Mojím cieľom je ponúkať skutočnú lásku a skutočný záujem, aj keby možno boli niektoré moje rozhodnutia iné. Každý je však na ceste hľadania seba, skutočného šťastia a naplnenia. Nie som expert na čítanie Božích myšlienok, ale viem, že nie všetko, čo je pre človeka samozrejmé a atraktívne, je samozrejmé a atraktívne aj pre Boha. Boh nás učí prežiť a byť šťastný v akýchkoľvek podmienkach života. Homosexualita nie je jediný náročný stav v kresťanstve a pre Boha sú vzťahy a láska dôležité v oveľa širšom kontexte a bez nálepiek či podmienok, ktoré tak ochotne dávame my ľudia. Láska bude vždy láskou, intímnou nádherou. Avšak my ľudia jej musíme dávať prívlastky ako partnerská, milenecká, priateľská a podľa toho jej prisudzovať kvalitu či hodnotu. Je to omyl ľudstva. Rozumiem potrebe človeka potvrdzovať si lásku aj fyzickou nehou a orgazmickými zážitkami, ale nemyslím si, že to lásku automaticky znásobuje či zaručuje. V mysli sa mi vracajú slová osamelého muža, ktorý sa tak veľmi snažil nájsť pravú lásku: "Ak ma žiaden gej nevedel skutočne milovať ako priateľa, ťažko by ma skutočne miloval ako partnera."

Ak im nehovoríte, že homosexuálny sex je hriechom, ste potom dobrý katolík?

Opäť dobrá otázka! Určite nie som dobrý katolík, ale skôr pre mnoho iných dôvodov. Oceňujem pokoru, ktorá núti človeka si priznať, že Boh nám nedal návod na homosexualitu, ale dal nám návod na dobrý život a skutočnú lásku. Hovoriť o tom, čo chce Boh a nebyť skutočne "boží", je veľká trúfalosť – a to sa týka každého tábora v morálnej vojne. Hovoriť tak, ako sa pýtate – nebol by som dobrý psychiater, ktorý načúva bez rozdávania rýchlych všeobecných rád. Ak by sa našiel klient, s ktorým viem byť vo vnímaní Boha, cirkvi na podobnej vlne, môžem sa s ním otvorene rozprávať aj o tom. Priznám sa však, že väčšinou nestretávam ľudí, ktorí by v náboženstve boli naladení na rovnakú vlnu.

Čo je to rovnaká vlna vo Vašom prípade?

Mať oči a uši otvorené a podrobovať rôzne presvedčenia kritike. Je náročné nevyberať si stranu, ale nie je to nemožné.

Prečo je náročné nevyberať si stranu?

Lebo vás v tom momente opustia všetci potenciálni podporovatelia, nakoľko na Slovensku sa radi polarizujeme. A keď ste v strede, lebo chcete mať otvorený výhľad a viete, že pravdu krajní extrémisti nikdy nemajú, ste každému táboru nanič. Na Slovensku – ten, kto nie je s nikým, je proti všetkým ako nepriateľ. To som dostal pocítiť častejšie od kresťanov v protestantských cirkvách v čele pomerne agresívneho LGBTI+ aktivizmu na Slovensku, menej často od katolíkov. Akoby každý mal svojho boha a bojoval o to, čí boh bude nakoniec víťaz. Je to príšerná predstava, ale zvykol som si na ňu. Viac som sa tomu venoval v článku: Príčiny nového vnímania homosexuality v kresťanstve (pozn.: článok je publikovaný za záverom tohto rozhovoru).

Ak spomínate skutočnú lásku, myslíte si, že tá homosexuálna ňou nie je?

V mnohých partnerských vzťahoch, či už homosexuálnych alebo heterosexuálnych, nevidím skutočnú lásku, ale v niektorých vidím aspoň snahu o ňu či ochotu približovať sa jej. Moji pacienti, klienti vedia, že dvaja muži či dve ženy sú biologicky, evolučne, ale aj psychologicky dve rovnaké podstaty, pri homosexualite často aj s podobnými traumami, preto sa dá očakávať, že v ich erotických vzťahoch bude aj viac narážaní na tieto skutočnosti, čo pri absencii sebalásky môže byť problém zvládnuť, zvlášť vtedy, ak sú chronicky extrémne vnútorne nenaplnení, hladní po láske a prijatí. To všetko sú témy na psychoterapiu, ktorá pri týchto klientoch, pacientoch je nedostatočne efektívna bez úprimnej lásky terapeuta voči nim. Preto im aj odporúčam terapeuta rovnakého pohlavia v rámci hľadania a nachádzania korektívnej emočnej skúsenosti s rovnakým pohlavím. Žiaľ, často sa k traumám z minulosti pridávajú aj traumy z rozpadnutých mileneckých vzťahov alebo životných partnerstiev.

Posledné roky ste spomínali, že pôvod nenávisti netreba hľadať len v netolerantnej spoločnosti. Prečo?

Pretože ideologicky nepatrím do žiadneho tábora a vďaka tomu sa mi jednoduchšie hovorí pravda. Veľmi statočne pred tým, že ani LGBTI+ skupiny v rôznych štátoch nefungujú láskyplne či morálne ani voči sebe navzájom, zatvárame ako spoločnosť oči, lebo sa o tom nesmie verejne hovoriť v rámci prevencie diskriminácie menšín. Sociálne siete navyše propagujú homosexualitu takmer vždy s erotickým kontextom alebo v spojení s fyzickou kompozíciou. To, že sa o tom nehovorí nahlas, generuje napätie, ktoré z času na čas exploduje skratovým konaním. Iste, niekto z princípu nenávidí menšiny, nemusí mať osobný zážitok, ale ako sprevádzajúca osoba viem, koľko bolesti, používania, odmietnutia, neprijatia je aj v týchto skupinách, no ešte nenastal zlomový moment, ktorý by motivoval k cielenej prevencii. Dovtedy sa tvárime, že to neexistuje alebo že to nie je naša vec.

Čo by ste ešte povedali na záver?

Homosexuálne správanie je veľmi pestré a každý ho má v sebe zadefinované inak, s inými motívmi a cieľmi – niekto ako tajnú hru, iný ako životný štýl, ďalší sa ním usiluje čo najdetailnejšie napodobiť heterosexuálne partnerstvá vrátane práva na dieťa a právnu ochranu spolužitia. Preto ani nie je možné hovoriť pri cielenej zmene za všetkých. Nejde o jednotnú komunitu, ale ide o rôznorodé skupiny. Nemožno v spoločnosti povedať – robte si, čo chcete, a nemožno ani kategoricky odmietať či zakazovať bez verejnej diskusie s prizvaním nestranných (ideologicky neutrálnych) odborníkov. Takých ale ťažko nájdete. Nie je správne tváriť sa, že homosexualita je jedinou neheterosexualitou, ktorá sa zasluhuje všetky socioekonomické a právne výhody len pre to, že je na prvý pohľad najmenej komplikovaná a najviac akceptovateľná. Pretože to sú už morálne, nie vedecké hodnotenia a vedecký prístup znamená rovnaký prístup ku každej neheterosexualite. Ja povzbudzujem k overovaniu si faktov, otvoreniu širším súvislostiam, čítaniu výsledkov výskumov s porozumením, skúmaniu ich ideologického pozadia, podporovaniu aj iných ako biologických výskumov formovania sexuality človeka. Je to zároveň najlepší liek na nenávisť, polarizovanie spoločnosti a most, na ktorom je možné podať si ruky. Toľko rôznych "pravdivých" tvrdení, keď pravda býva len jedna, hoci jej interpretácia môže byť náročná. Ale potrebujeme ju v spoločnosti ako soľ.

Podľa výroku - Pravda oslobodzuje - po poznaní tejto pravdy sa môže každý zariadiť tak, ako chce alebo potrebuje. Bez poznania pravdy ťažko dôjde k sebapoznaniu, ceste dopredu, správnym rozhodnutiam. Skôr sa bude naďalej udržiavať boj, chaos, budú sa živiť krivdy a nenávisť. 

posledná úprava a doplnenie: 12. 8. 2026

Príčiny nového vnímania homosexuality v kresťanstve

Nikdy som sa nezamýšľal nad tým že diabol dokáže používať citáty z Písma, a pritom som o tom počúval každý rok v pôstnom období v príbehu, v ktorom diabol pokúšal hladného Ježiša na púšti: "Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu (z vrcholu chrámu), veď je napísané: 'Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.'"

Tento rok mi to však došlo, že toto je najúčinnejšia zbraň rozdeľovania diabla vo vnútri cirkví aj dnes. Používa si na to ľudí, ktorí motivovaní osobným nešťastím, krivdou alebo inými predstavami o Bohu vytrhávajú state Písma z kontextu alebo ich vkladajú do kontextu svojej osobnej či spoločenskej situácie, používajú ich na vyriešenie súčasných dilem. A vznikajú z toho celé kulty, ba dokonca aj kresťanský LGBTI+ aktivizmus.

Zvyčajne ide o tvrdosť srdca človeka, ktorá mu nedovolí vidieť a prijať skutočný význam Božích slov, a tak robí z Písma zbraň. Skutočný význam ho totiž bolí alebo ho nedokáže aplikovať do svojho života, a tak sa pasuje do roly (m)učeníka, ktorý musí presvedčiť iných ľudí o správnom závere, otvárať oči v mene boha. Hovorí ľuďom, nech prestanú byť ovce, pritom on sám sa pasuje za pastiera nového stáda.

Pravda je však taká, že podobne ako Adam a Eva z knihy Genezis na pokyn hada – diabla, ochutnávajúc plod zo stromu života a stromu poznania dobra a zla, uveril tomu, že Boh pred ním niečo tají, manipuluje ním a nedopraje zažiť skutočné šťastie, skutočnú lásku a pozemské pôžitky. To ho vedie k pretvoreniu obrazu Boha vo svojom vnútri, a čím viac tomuto lákavejšiemu obrazu uveria iní ľudia po presvedčivom šírení a hlásaní správy o tomto obraze, tým pevnejšie sa v tom sám utvrdzuje. A tak sa sekularizovaná, individualizovaná a zmodernizovaná verzia boha stáva bôžikom pre masu ľudí.

V skutočnosti ide o osobný názor človeka, ktorý dokáže byť vynikajúci rétor a strhávať pozornosť iných, podobne zranených, nespokojných a po láske prahnúcich ľudí. Takíto ľudia ochotne prijímajú ponúkanú pozornosť a ľahko padajú do pasce manipulátora.

Skutočný Boh so svojou absolútnou pravdou, ktorá nemusí byť atraktívna pre každého, dáva viac, no predovšetkým ponúka dostatok priestoru na slobodné rozhodnutie sa, ktoré, ak je správne, by nemalo človeka drviť zvnútra.

My už nedokážeme veriť Bohu tak, ako mu verili prví kresťania, ktorí, zdá sa, boli naozaj šťastní, a tak potrebujeme v mene Boha, zneužívajúc jeho autoritu, presadzovať vlastné záujmy na zakrytie neschopnosti skutočne mu veriť a žiť inak.

Nikto nedokáže byť šťastný s Bohom, ak sa musí sám seba neustále pýtať: "Čo z toho budem mať, ak nebudem žiť tak, ako žijú ostatní?" Pretože registrujeme jediné pôžitky, máme zadefinovanú jedinú lásku, bojíme sa samoty, toho, že ostaneme opustení a nemilovaní kvôli verzii Boha, o ktorej ani nevieme, či je ľudstvom správne interpretovaná a pochopená. Zacielení na sexuálnu potrebu meníme obraz Boha na všetko tolerujúcu bytosť, pokiaľ je prítomná láska, a pritom nám ide o obyčajné prikrytie sexu láskou. Pretože sex a láska nie sú jedno.

Pravá láska často erotiku ani nepozná. Tak tomu bolo za čias Ježiša, a tak je tomu aj dnes, len dnes je nám to veľmi vzdialené. Byť niekým skutočne milovaný je vzácne a tak sme nútení nedostatočné naplnenie v láske dopĺňať sexom takmer v každom nepríbuzenskom vzťahu, od ktorého očakávame akú-takú lásku a pozornosť, aké-také prijatie a pochopenie.

Lebo bez ponuky sexu alebo ochoty reagovať na túto ponuku sa dnes posúvame v intímnych vzťahoch a udržiavame si ich len veľmi ťažko, nakoľko dostávame pociťovať, že nemáme takú hodnotu, strácame na atraktivite.

Kvôli tomu znásilňujeme obraz Boha, pretvárame jeho odkaz ľudstvu a pritom On s týmto naším vnímaním lásky a rozhodnutím pre to, ako žiť inak, nemá nič spoločné. On má totiž stále čo ponúknuť a táto ponuka sa nemení, zostáva rovnaká včera, dnes, naveky.

Príčiny môžeme zhrnúť v týchto bodoch:

• osobné nešťastie
• tlak sekularizácie a verejnej mienky
• realita kresťanských spoločenstiev
• nenaplnenie v role kresťana
• absencia skúsenosti s intimitou skutočného priateľstva
• skreslené vnímanie a účelové interpretovanie Písma a sexuality
• tendencia humanizovať Boha a sexualizovať intimitu
• prílišný fokus na osobné utrpenie, pôvod ktorého sa hľadá v nenaplnenej sexuálnej potrebe

Napriek tomu, že Boh nie je bábkou ovládanou ľuďmi, každý má slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre také vnímanie osobnej reality, aké je pre neho oslobodzujúce. V pokore si však musíme uznať, že často nepoznáme Božiu vôľu a v Písme nenájdeme svoje odpovede, ale odpovede bytosti, ktorá nás výrazne presahuje najmä v produkcii a hĺbke lásky.

Nemáme právo súdiť. Máme pozvanie milovať.