Psychoanalytické a psychodynamické príčiny vzniku a udržiavania sa partnerských konfliktov

Úvod

Partnerské konflikty patria medzi najčastejšie dôvody vyhľadania psychologickej a psychoterapeutickej pomoci. Hoci bezprostrednými spúšťačmi bývajú rozdielne názory, nezhody v komunikácii, sexualite, financiách alebo výchove detí, psychoanalytická a psychodynamická psychológia predpokladajú, že mnohé konflikty majú hlbšie, prevažne nevedomé korene. Partneri si totiž do vzťahu neprinášajú iba svoje vedomé predstavy a očakávania, ale aj nezrelé obranné mechanizmy, nevyriešené vývinové konflikty, emočné zranenia z minulosti a vnútorné objekty vytvorené v detstve.

Z pohľadu psychodynamických teórií preto partnerské konflikty nie sú iba dôsledkom aktuálnych okolností, ale často predstavujú opakovanie starších vzťahových vzorcov, ktoré sa v intímnom vzťahu znovu aktivujú.

Význam raných vzťahov a vnútorných objektov

Podľa teórie objektových vzťahov (Melanie Kleinová, Ronald Fairbairn, Donald Winnicott) si dieťa počas vývinu vytvára vnútorné reprezentácie seba a významných osôb (objektov). Tieto reprezentácie sa neskôr stávajú základom pre vytváranie partnerských vzťahov.

Ak boli rané vzťahy charakterizované:

neistotou,

odmietaním,

nekonzistentnou starostlivosťou,

nadmernou kritikou,

emočnou nedostupnosťou,

môže človek v dospelosti nevedome očakávať podobné správanie aj od partnera.

Partner sa tak nestáva iba reálnou osobou, ale aj nositeľom projekcií a očakávaní pochádzajúcich z detstva.

Opakujúca sa kompulzia (repetition compulsion)

Sigmund Freud opísal fenomén opakujúcej sa kompulzie, pri ktorom má človek tendenciu znovu vytvárať situácie podobné tým, ktoré boli v minulosti bolestivé alebo traumatické.

Jedinec môže napríklad:

opakovane vyhľadávať kritických partnerov,

priťahovať sa k emocionálne nedostupným osobám,

vstupovať do vzťahov s dominantnými alebo závislými partnermi,

reprodukovať konfliktnú atmosféru známu z pôvodnej rodiny.

Nevedomým cieľom býva snaha dodatočne zvládnuť alebo napraviť staré zranenie. Namiesto uzdravenia však často dochádza k jeho opakovanému prežívaniu.

Prenos a protiprenos

Jedným z najvýznamnejších psychodynamických mechanizmov je prenos (transference).

Partner môže byť nevedome prežívaný ako:

matka,

otec,

súrodenec,

alebo iná významná osoba z detstva.

Skutočné správanie partnera potom býva interpretované cez optiku minulých skúseností.

Príklady:

neutrálnu poznámku môže človek vnímať ako kritiku od autoritatívneho rodiča,

partnerovu potrebu samoty môže interpretovať ako odmietnutie,

bežnú nezhodu môže prežívať ako opustenie alebo zradu.

Partneri si tak navzájom nevedome prideľujú úlohy, ktoré pôvodne patrili ich rodičom alebo iným významným osobám.

Nevedomý výber partnera

Psychodynamické teórie predpokladajú, že partner nebýva vyberaný náhodne.

Človeka môžu priťahovať osoby, ktoré:

pripomínajú rodiča opačného pohlavia,

dopĺňajú jeho vlastné konflikty,

umožňujú udržiavať známe vzťahové schémy.

Napríklad:

závislá osobnosť môže vyhľadávať dominantného partnera,

narcisticky organizovaný človek môže priťahovať obetavého partnera,

osoba s opustením v detstve môže opakovane voliť emocionálne nedostupných partnerov.

Takéto komplementárne vzťahy môžu spočiatku pôsobiť harmonicky, ale časom sa stávajú zdrojom chronických konfliktov.

Nevedomé očakávania od partnera

Mnohí ľudia vstupujú do vzťahu s nevedomými očakávaniami, že partner:

nahradí chýbajúcu rodičovskú lásku,

odstráni ich pocity osamelosti,

zvýši sebahodnotenie,

bude neustále dostupný,

bude rozumieť ich potrebám bez slov.

Takéto očakávania však presahujú možnosti reálneho partnerského vzťahu.

Následkom bývajú:

sklamanie,

frustrácia,

pocity zanedbávania,

hnev,

vzájomné obviňovanie.

Konflikty vyplývajúce zo spôsobu pripútania sa

Psychodynamické prístupy sú úzko prepojené s teóriou pripútania Johna Bowlbyho.

ÚZKOSTNÁ VÄZBA

Charakterizuje ju:

strach z opustenia,

zvýšená citlivosť na odmietnutie,

potreba neustáleho uisťovania.

Konflikty vznikajú najmä vtedy, keď partner potrebuje väčšiu mieru autonómie.

Typické reakcie

žiarlivosť,

výčitky,

kontrolovanie partnera,

zvýšená emocionalita.

VYHÝBAVÁ VÄZBA

Jedinci s týmto štýlom:

potláčajú svoje emócie,

zdôrazňujú nezávislosť,

vyhýbajú sa nadmernej intimite.

Pri konfliktoch majú tendenciu:

mlčať,

emocionálne sa stiahnuť,

racionalizovať,

minimalizovať význam problémov.

Klasickou kombináciou býva vzťah úzkostne pripútaného a vyhýbavo pripútaného partnera, v ktorom sa vytvára začarovaný kruh prenasledovania a úniku.

Obranné mechanizmy

Podľa A. Freudovej a ďalších autorov zohrávajú v partnerských konfliktoch významnú úlohu obranné mechanizmy.

Projekcia

Človek pripisuje partnerovi vlastné neprijateľné pocity.

Príklady:

vlastnú agresivitu prežíva ako agresivitu partnera,

vlastnú neveru alebo erotické fantázie pripisuje druhému.

Projektívna identifikácia

Popísaná M. Kleinovou. Jedinec nevedome vyvoláva v partnerovi pocity alebo správanie, ktoré následne kritizuje.

Príklad: Neustále podozrievanie partnera z nevery môže viesť k ochladeniu vzťahu a k správaniu, ktoré podozrenia následne "potvrdzuje".

Presun (displacement)

Nahromadený hnev z pracovného prostredia alebo z iných oblastí života je ventilovaný voči partnerovi.

Popretie

Partner odmieta priznať:

svoje chyby,

závislosť,

sexuálne problémy,

neveru,

emocionálne odcudzenie.

Štiepenie

Typické najmä pri hraničnej organizácii osobnosti. Partner je striedavo idealizovaný a devalvovaný. Vzťah sa potom vyznačuje prudkými výkyvmi medzi:

intenzívnou blízkosťou,

nenávisťou,

hnevom,

strachom z opustenia.

Narcistická zraniteľnosť a konflikty

Podľa O. Kernberga vznikajú mnohé konflikty na podklade narcistickej zraniteľnosti.

Jedinec môže:

nezvládať kritiku,

prežívať bežné nesúhlasy ako poníženie,

vyžadovať obdiv a potvrdenie vlastnej hodnoty,

reagovať hnevom alebo stiahnutím.

Partner sa následne dostáva do pozície človeka, ktorý musí neustále regulovať sebahodnotenie druhého.

To vedie k:

chronickému napätiu,

pocitom vyčerpania,

vzájomnému odcudzeniu.

Nevedomý boj o moc

Psychodynamickí autori opisujú, že mnohé partnerské konflikty predstavujú boj medzi potrebou blízkosti a potrebou autonómie.

Partneri môžu nevedome súperiť:

kto bude dominantný,

kto bude závislejší,

kto bude viac milovaný,

kto bude mať pravdu,

kto bude rozhodovať.

Navonok sa konflikt môže týkať domácnosti alebo financií, v skutočnosti však ide o hlbšie otázky:

"Som pre teba dôležitý?"

"Môžem ti dôverovať?"

"Neopustíš ma?"

"Nebudem tebou ovládaný?"

Vplyv porúch osobnosti

Chronické partnerské konflikty bývajú častejšie pri poruchách osobnosti.

Hraničná porucha osobnosti

strach z opustenia,

afektívna nestabilita,

idealizácia a devalvácia partnera,

impulzivita.

Narcistická porucha osobnosti

precitlivenosť na kritiku,

potreba obdivu,

nedostatok empatie,

tendencia manipulovať,

súťaživosť.

Závislá porucha osobnosti

nadmerná potreba ochrany,

strach zo samostatnosti,

podriadenosť.

Obsedantno-kompulzívna porucha osobnosti

perfekcionizmus,

rigidita,

potreba kontroly.

Prečo sa konflikty udržiavajú

Psychodynamické teórie zdôrazňujú, že partneri často nevedome získavajú z konfliktov určitý sekundárny zisk.

Konflikt môže:

udržiavať pocit kontroly,

chrániť pred prílišnou intimitou,

odvádzať pozornosť od vlastných problémov,

upevňovať známu rodinnú dynamiku,

poskytovať pocit morálnej prevahy,

potvrdzovať negatívny obraz seba alebo druhých.

Preto niektoré páry opakovane riešia tie isté problémy bez trvalého vyriešenia.

Psychodynamická terapia partnerských konfliktov

Cieľom psychodynamickej terapie nie je odstrániť všetky konflikty, ale:

uvedomiť si nevedomé vzťahové vzorce,

rozpoznať prenosové reakcie,

identifikovať obranné mechanizmy,

spracovať rané citové zranenia,

posilniť schopnosť mentalizácie a empatie,

podporiť realistické očakávania od partnera,

rozvíjať zrelšie spôsoby regulácie emócií.

Vďaka tomu partneri prestávajú bojovať s "postavami z minulosti" a začínajú viac vnímať skutočného človeka, ktorý stojí pred nimi.

Záver

Psychoanalytické a psychodynamické teórie chápu partnerské konflikty ako prejav hlbších nevedomých procesov, ktoré majú pôvod v raných vzťahových skúsenostiach a vo vývinových konfliktoch osobnosti. Konflikty preto nie sú iba výsledkom rozdielnych názorov či nevhodnej komunikácie, ale často predstavujú opakovanie starých vzťahových scenárov, projekcií a nenaplnených emocionálnych potrieb. Pochopenie týchto mechanizmov umožňuje nielen zmiernenie partnerských sporov, ale aj hlbšiu osobnostnú zmenu a vytváranie zrelších a stabilnejších intímnych vzťahov.

Príklad č. 1

Obraz heterosexuálnej excentrickej ženy (pútajúcej pozornosť telom aj správaním – mimika, tetovania, oblečenie a doplnky, hlučný prejav, podvedomé flirtovanie, zľahčovanie vtipkovaním, hrané ponižovanie sa, umelé dopytovanie sa), spoločenskej, zábavnej so snahou o dominanciu, tendenciou zachraňovať iných ľudí, najmä mužov, s anamnézou toxických alebo neperspektívnych vzťahov, intruzívnou matkou, absenciou otca v rodine, s ťažkosťou odmietať pôžitky, vrátane alkoholu.

Potreba kontroly ako obrana proti pocitom bezmocnosti

Niektorí autori (napr. A. Adler, K. Horneyová, O. Kernberg) predpokladajú, že výrazná potreba dominancie môže predstavovať kompenzáciu hlbokých pocitov neistoty alebo menejcennosti. Človek sa nevedome usiluje získať kontrolu nad okolím, pretože kontrola mu poskytuje pocit bezpečia.

V partnerských konfliktoch sa to môže prejavovať:

potrebou mať posledné slovo,

neschopnosťou tolerovať odlišný názor,

kritickosťou,

zasahovaním do rozhodnutí partnera,

snahou organizovať život druhých.

Navonok môže pôsobiť sebavedomo, ale v pozadí sa môže nachádzať strach zo zlyhania, odmietnutia alebo opustenia.

Potreba byť videná a potvrdená

Autori ako H. Kohut, O. Kernberg či N. McWilliamsová opisujú, že výrazná potreba pútať pozornosť môže niekedy predstavovať spôsob regulácie sebahodnotenia.

V pozadí sa môže nachádzať:

pocit, že človek nie je dostatočne hodnotný sám o sebe,

skúsenosť s podmienečným prijatím,

nedostatok citového potvrdenia v detstve,

potreba neustáleho uisťovania o vlastnej príťažlivosti alebo výnimočnosti.

Pozornosť okolia potom dočasne zmierňuje vnútorné pocity neistoty alebo prázdnoty.

Parentifikácia a syndróm "záchrancu"

Tendencia zachraňovať druhých býva v psychodynamickej literatúre často spájaná s parentifikáciou.

Ide o situáciu, keď dieťa muselo predčasne prevziať úlohu:

opatrovateľa rodiča,

emocionálnej opory rodiny,

sprostredkovateľa konfliktov,

"silného člena rodiny".

Takýto človek si môže v dospelosti vytvoriť presvedčenie:

"Moja hodnota závisí od toho, či som potrebná."

"Musím sa o druhých starať."

"Nemôžem myslieť na seba."

"Lásku si musím zaslúžiť."

V partnerstve sa potom môže objavovať priťahovanie problémových, závislých alebo emočne nezrelých partnerov.

Reakčný útvar proti vlastnej závislosti

Podľa A. Freudovej môže byť dominantné správanie obrannou reakciou proti vlastnej potrebe blízkosti a závislosti.

Navonok sa žena môže prezentovať ako:

sebestačná,

silná,

nezávislá,

ale nevedome môže mať veľký strach:

z opustenia,

zo závislosti od druhého,

zo zraniteľnosti,

z odmietnutia.

Kontrola a dominancia potom chránia pred pocitom, že by sa mohla stať bezmocnou alebo závislou.

Potlačený hnev

Hlučnosť, impulzivita a konfliktnosť môžu byť niekedy prejavom dlhodobo nahromadeného hnevu.

Jeho zdrojom môžu byť:

nedostatok prijatia v detstve,

kritický rodič,

nespravodlivé zaobchádzanie,

emocionálne zanedbávanie,

skúsenosti s ponižovaním.

Ak sa človek nenaučil hnev primerane spracovávať, môže sa prejavovať:

zvýšenou hlasitosťou,

dramatizovaním,

prudkými reakciami,

potrebou presadiť sa za každú cenu.

Narcistická zraniteľnosť

Podľa Kohuta a Kernberga môže byť potreba dominovať spojená s krehkým sebahodnotením.

V takom prípade býva prítomná:

precitlivenosť na kritiku,

potreba uznania,

potreba byť obdivovaná,

ťažkosti s priznávaním vlastných chýb,

tendencia vidieť seba ako "tú, ktorá vie lepšie".

Záchranárska rola môže potom poskytovať pocit výnimočnosti a morálnej nadradenosti.

Histriónske obranné mechanizmy

Klasická psychoanalýza opisovala hysterickú (dnes histriónsku) organizáciu osobnosti.

Typické bývajú:

výrazná emocionalita,

teatrálnosť,

živá mimika,

potreba byť stredobodom pozornosti,

erotizácia medziľudských vzťahov,

koketnosť bez vedomej snahy o neveru,

silná potreba blízkosti a uznania.

Podvedomé flirtovanie nemusí predstavovať vedomú manipuláciu, ale môže byť spôsobom získavania:

prijatia,

obdivu,

pocitu vlastnej hodnoty,

potvrdenia ženskosti.

Hrané sebaponižovanie

Sebairónia a hrané znevažovanie samého seba môžu predstavovať obranu proti odmietnutiu.

Nevedomá logika môže znieť:

"Ak sa zosmiešnim sám, nebude ma môcť ponížiť nikto iný."

"Ak ukážem svoje chyby prvá, budem prijateľnejšia."

"Ak sa budem robiť menšou, druhí ma neodmietnu."

Takýto mechanizmus býva niekedy spojený s chronickým pocitom nedostatočnosti.

Obrana proti pocitom prázdnoty

Nadmerné staranie sa o druhých môže predstavovať spôsob, ako sa vyhnúť kontaktu s vlastnými potrebami a vnútornou prázdnotou.

Človek sa neustále sústreďuje na:

partnera,

deti,

priateľov,

pacientov,

kolegov,

ale sám sebe venuje veľmi málo pozornosti.

Keď sa druhí osamostatnia alebo pomoc odmietnu, môže sa objaviť:

pocit nepotrebnosti,

hnev,

sklamanie,

depresívne prežívanie.

Karpmanov dramatický trojuholník

V transakčnej analýze S. Karpmana sa často opisuje rola záchrancu.

Záchranca nevedome potrebuje, aby niekto:

trpel,

bol slabší,

potreboval pomoc.

Postupne však môže začať prežívať frustráciu a prechádzať do role prenasledovateľa:

"Po všetkom, čo som pre teba urobila..."

"Nikto si ma neváži."

"Bezo mňa by si nič nezvládol."

Tak sa vzťahy dostávajú do chronických konfliktov.

Potláčaný smútok a hnev

Veľmi spoločenský a zábavný človek nemusí byť nevyhnutne emocionálne spokojný.

Niektorí ľudia sa naučili:

zabávať druhých,

vytvárať dobrú náladu,

byť "dušou spoločnosti",

pretože:

nechcú byť príťažou,

boja sa ukázať slabosť,

majú skúsenosť, že ich vlastné potreby neboli vítané.

Pod veselým a hlučným prejavom sa môže skrývať:

osamelosť,

úzkosť,

chronický pocit nedocenenia,

nenaplnená potreba lásky.

Konflikt medzi potrebou lásky a potrebou moci

K. Horneyová opísala vnútorný konflikt medzi:

túžbou byť milovaná,

túžbou byť silná a nezávislá.

Takýto človek môže striedavo:

zachraňovať,

dominovať,

koketovať,

starať sa o druhých,

vyžadovať pozornosť,

cítiť sa nedocenený,

prechádzať do hnevu alebo sklamania.

Možná dynamika v partnerskom vzťahu

V konfliktoch sa môže objavovať:

potreba mať veci pod kontrolou,

zvýšená citlivosť na nezáujem partnera,

flirtovanie alebo vyhľadávanie pozornosti ako reakcia na pocit zanedbávania,

bagatelizovanie problémov humorom,

nadmerná starostlivosť o partnera,

neschopnosť stanoviť hranice,

impulzívne správanie pod vplyvom alkoholu,

striedanie idealizácie a sklamania.

Zhrnutie

Z psychodynamického pohľadu môže byť za kombináciou excentrickosti, potreby pozornosti, dominancie, záchranárstva a impulzivity prítomná kombinácia:

úzkostnej väzby,

nenaplnených potrieb po prijatí a ocenení,

parentifikácie,

histriónskych osobnostných čŕt,

narcistickej zraniteľnosti,

obranného používania humoru a sexualizácie,

strachu zo zraniteľnosti,

konfliktu medzi potrebou byť milovaná a potrebou mať kontrolu,

nedostatočne spracovaného smútku a hnevu,

nižšej schopnosti regulovať impulzy a odkladať uspokojenie.

V klasickej psychoanalýze by sa často povedalo, že takáto žena "potrebuje byť potrebná" a že moc, kontrola a zachraňovanie druhých môžu predstavovať nevedomé stratégie na reguláciu strachu z odmietnutia, bezmocnosti alebo straty lásky.

Príklad č. 2

Obraz homosexuálneho muža, ktorý je introvertný, prispôsobujúci sa ostatným, hlboko analyzujúci vnútorné i vonkajšie konflikty, ako autentický v minulosti chronicky nedocenený a neprijímaný v rodine, s rečou tela naznačujúcou submisivitu, tolerujúci partnerovi dominanciu, ospravedlňujúci partnerove agresívne či ponižujúce výpady, opakovane podliehajúci emočnému vydieraniu či nátlaku partnera, s príležitostnými prejavmi odporu a hnevu ústiacich do užívania návykových látok?

Chronické citové nenaplnenie a nízke sebahodnotenie

Ak človek v detstve opakovane zažíval:

nedocenenie,

kritiku,

emocionálne odmietanie,

podmienečné prijatie,

môže si vytvoriť vnútorné presvedčenia:

"Nie som dosť dobrý."

"Moje potreby nie sú dôležité."

"Musím si lásku zaslúžiť."

"Ak sa ozvem, budem odmietnutý."

Takýto človek môže v dospelosti prežívať zvýšenú citlivosť na odmietnutie a zároveň nízku schopnosť primerane presadzovať svoje potreby.

Úzkostná alebo dezorganizovaná väzba

Z pohľadu teórie pripútania sa môže vytvoriť vzorec:

silnej potreby blízkosti,

strachu z opustenia,

nadmerného prispôsobovania,

tolerovania správania, ktoré by iní ľudia považovali za neprijateľné.

Partnerova dominancia môže byť paradoxne vnímaná ako cena, ktorú treba zaplatiť za zachovanie vzťahu.

Konflikt medzi autenticitou a potrebou prijatia

Chronicky neprijímaný človek sa môže naučiť, že autentické prejavy:

hnevu,

nesúhlasu,

vlastných potrieb,

sú nebezpečné.

Preto sa vytvára tzv. falošné Ja (D. Winnicott), ktorého cieľom je:

nevyvolávať konflikty,

prispôsobovať sa,

uspokojovať druhých.

Navonok môže pôsobiť pokojne a empaticky, ale vo vnútri sa postupne hromadia:

frustrácia,

pocity nespravodlivosti,

smútok,

hnev.

Masochistické (sebapoškodzujúce) vzťahové schémy

V klasickej psychodynamickej literatúre sa opisuje tzv. masochistická osobnostná konfigurácia.

Neznamená vyhľadávanie utrpenia vedome, ale skôr nevedomú tendenciu:

znášať viac, než je zdravé,

ospravedlňovať druhých,

preberať vinu za konflikty,

uprednostňovať potreby partnera,

zotrvávať v nerovnocenných vzťahoch.

Takýto človek môže nevedome prežívať:

"Ak budem dosť trpezlivý, budem konečne milovaný."

"Ak budem dobrý, partner sa zmení."

"Nemám právo odísť."

Identifikácia s rolou obete

Ak bolo v pôvodnej rodine prítomné:

ponižovanie,

emocionálne zanedbávanie,

nadmerné požiadavky,

človek môže nevedome považovať podobnú dynamiku za normálnu.

Vzťah potom opakuje známe scenáre.

Freud tento jav označoval ako opakujúcu sa kompulziu (repetition compulsion).

Potlačený hnev

Introvertný a analyzujúci človek často smeruje agresivitu dovnútra.

Hnev sa môže prejavovať:

sebaobviňovaním,

depresívnym prežívaním,

psychosomatickými ťažkosťami,

únikom do fantázie,

užívaním alkoholu alebo iných návykových látok.

Príležitostné výbuchy odporu potom bývajú výsledkom dlhodobo potláčaného napätia.

Intelektualizácia ako obranný mechanizmus

Hlboká analýza konfliktov môže predstavovať zrelý spôsob sebapoznania, ale niekedy aj obranný mechanizmus.

Človek sa snaží:

všetkému porozumieť,

vysvetliť partnerove správanie,

nájsť dôvody agresivity druhého,

ale menej si kladie otázku:

"Prečo to znášam?"

"Čo potrebujem ja?"

"Kde sú moje hranice?"

Nadmerné porozumenie partnerovi môže niekedy slúžiť na ospravedlňovanie neprijateľného správania.

Závislosť od vzťahu a strach zo samoty

Niektorí psychodynamickí autori opisujú, že človek s nízkou sebaúctou môže prežívať partnera ako nevyhnutný zdroj vlastnej hodnoty.

Objavujú sa obavy:

"Bez neho nebudem nič znamenať."

"Nikto iný ma nebude chcieť."

"Radšej zlý vzťah ako samota."

To môže viesť k tolerovaniu:

ponižovania,

manipulácie,

emocionálneho vydierania,

psychického násilia.

Projekčná identifikácia v páre

V komplementárnych vzťahoch môže vzniknúť dynamika:

Dominantný partner

kritizuje,

kontroluje,

manipuluje,

ponižuje.

Submisívny partner

ustupuje,

ospravedlňuje,

preberá vinu,

snaží sa zachovať pokoj.

Takáto rovnováha je paradoxne stabilná, pretože obaja partneri nevedome obsadzujú role, ktoré sú im známe z minulosti.

Návykové látky ako regulácia afektov

Psychodynamické teórie chápu závislostné správanie často ako pokus:

utíšiť bolesť,

zmierniť úzkosť,

potlačiť hnev,

uniknúť pocitom osamelosti,

dočasne získať pocit úľavy.

Užívanie látok môže byť náhradou za schopnosť otvorene vyjadrovať emócie a konflikty.

Konflikt medzi potrebou blízkosti a potrebou sebaochrany

K. Horneyová opisovala konflikt medzi:

pohybom k ľuďom (podriaďovanie, potreba lásky),

pohybom proti ľuďom (hnevlivý odpor),

pohybom od ľudí (stiahnutie sa).

U opísaného typu človeka môže dlhodobo prevládať pohyb k ľuďom, teda:

prispôsobovanie,

sebazapieranie,

potreba harmónie.

Potlačený hnev sa však časom môže prejaviť:

pasívnou agresiou,

emočnými výbuchmi,

únikom do závislostného správania,

depresívnymi stavmi.

Zhrnutie

Z psychodynamického pohľadu môže byť v pozadí takýchto partnerských konfliktov:

chronické emocionálne neprijatie v detstve,

nízke sebahodnotenie,

úzkostná alebo dezorganizovaná väzba,

vytvorenie "falošného Ja",

nadmerné prispôsobovanie sa a sebazapieranie,

masochistické vzťahové schémy,

opakovacia nutkavosť,

intelektualizácia a racionalizácia,

strach zo samoty a opustenia,

potlačená agresivita,

nezrelé hranice,

používanie návykových látok ako spôsobu regulácie emócií.

V terminológii D. Winnicotta, K. Horneyovej, N. McWilliamsovej alebo S. Blatta by takýto človek mohol predstavovať osobnosť orientovanú predovšetkým na vzťahy (anaclitic/dependent configuration), ktorá sa viac obáva straty lásky než vlastného utrpenia. Jeho základným vnútorným konfliktom nebýva "Ako presadím seba?", ale skôr: "Ak sa postavím za seba, budem ešte milovaný a prijatý?"

Práve preto sa v psychodynamickej psychoterapii často ukazuje, že jadrom liečby nie je pochopenie partnerovej agresivity, ale postupné rozvíjanie schopnosti prežívať vlastnú hodnotu, autenticky vyjadrovať hnev, vytvárať zdravé hranice a tolerovať možnosť, že láska, ktorá si vyžaduje neustále sebazapieranie a znášanie ponižovania, nemusí byť skutočne zrelou a bezpečnou láskou.