Potreba mileneckých pomerov – vyjadrenie sklonu k polygamii?

Potreba nadväzovať milenecké vzťahy alebo túžba po viacerých sexuálnych partneroch patrí medzi najčastejšie témy sexuológie aj evolučnej etológie. Hoci sa nevera často interpretuje ako dôsledok morálneho zlyhania, v skutočnosti ide o jav, ktorý môže mať veľmi rozdielne biologické, psychologické, vývinové, vzťahové aj sociokultúrne príčiny.

Je dôležité rozlišovať medzi:

biologickou (evolučnou) tendenciou vyhľadávať sexuálnu rozmanitosť, hľadať niečo nové,

dôsledkami psychických porúch,

neuspokojenými emocionálnymi potrebami,

vedomým rozhodnutím človeka podmieneným jeho osobným hodnotovým systémom.

Nie každý človek so sklonom k sexuálnej rozmanitosti bude neverný a naopak, nevera nemusí vždy znamenať zvýšenú sexuálnu potrebu.

Monogamia verzus polygamia z evolučného hľadiska

Človek patrí medzi druhy s tzv. fakultatívnou monogamiou.

To znamená, že:

biologicky je schopný vytvárať dlhodobé párové väzby,

zároveň si zachoval schopnosť reprodukcie s viacerými partnermi.

Počas evolúcie sa u človeka vyvinuli dva navzájom súťažiace systémy.

1. Systém párového pripútania

Je založený na:

oxytocíne,

vazopresíne,

dopamíne.

Jeho cieľom je:

vytvorenie stabilného páru,

spoločná starostlivosť o potomstvo,

ochrana detí počas ich dlhého vývinu.

2. Systém vyhľadávania nových partnerov

Je založený predovšetkým na:

dopamíne,

testosteróne,

odmeňovacích centrách mozgu.

Jeho evolučnou úlohou bolo:

zvýšenie genetickej variability,

zvýšenie reprodukčného úspechu,

rozšírenie génov do populácie.

Tieto dva systémy môžu byť vo vzájomnom konflikte.

Biologické faktory podporujúce sklony k viacerým partnerom

Dopamínový systém

Nový partner predstavuje pre mozog veľmi silný podnet.

Na začiatku mileneckého vzťahu dochádza k:

prudkému vzostupu dopamínu,

aktivácii nucleus accumbens,

aktivácii ventrálnej tegmentálnej oblasti,

pocitu eufórie,

zvýšenej motivácii.

Mozog reaguje podobne ako pri:

hazarde,

nových zážitkoch,

niektorých návykových látkach.

Preto býva nová známosť subjektívne intenzívnejšie emočne prežívaná, než je prežívaný a vnímaný dlhoročný stabilný vzťah.

Testosterón

Vyššie hladiny testosterónu bývajú spojené s:

vyššou sexuálnou túžbou,

väčšou súťaživosťou,

väčším záujmom o nové partnerky alebo partnerov,

vyššou impulzivitou.

Neznamená to však, že testosterón spôsobuje neveru. Rozhodujúcu úlohu stále zohráva:

osobnosť,

sebakontrola,

hodnotový systém.

Genetické faktory

Niektoré štúdie naznačujú súvislosť medzi variáciami génov pre:

dopamínové receptory (napr. DRD4),

vazopresínové receptory,

transportéry serotonínu

a vyšším vyhľadávaním novosti či impulzivitou. Ich účinok je však malý a nikdy neurčuje správanie sám osebe.

Etologické príčiny mileneckých pomerov

1. Potreba novosti (novelty seeking)

Niektorí ľudia majú vrodenú potrebu:

intenzívnych zážitkov,

dobrodružstva,

rizika,

vzrušenia.

Po určitom čase ich stabilný vzťah prestáva dostatočne stimulovať. Takíto jedinci môžu opakovane vyhľadávať:

flirt,

neveru,

nové sexuálne skúsenosti.

2. Potreba potvrdzovania vlastnej hodnoty

Milenecký vzťah môže slúžiť ako potvrdenie:

príťažlivosti,

mladosti,

mužskosti/ženskosti,

spoločenskej hodnoty.

Človek sa necíti milovaný sám sebou a svoju hodnotu získava prostredníctvom záujmu druhých.

Ide o častý mechanizmus pri:

narcistických črtách,

histriónskych črtách,

nízkom sebavedomí.

3. Chronický pocit prázdnoty

Niektorí ľudia používajú nové vzťahy na reguláciu:

osamelosti,

úzkosti,

depresívneho prežívania,

existenciálnej prázdnoty.

Po odznení zaľúbenosti však prázdnota opäť nastupuje.

Vzniká opakujúci sa cyklus: nový partner → eufória → adaptácia → nuda → nový partner...

4. Vyhýbanie sa intimite

Paradoxne môže byť nevera prejavom strachu z hlbokej blízkosti.

Skutočná intimita totiž vyžaduje:

zraniteľnosť,

dôveru,

otvorenosť,

prijatie vlastných slabostí.

Niektorí ľudia preto radšej udržiavajú viac povrchných vzťahov, než by mali vkladať energiu (čím viac energie, tým väčšie riziko sklamania a viac bolesti) do jedného hlbokého.

Príčiny z pohľadu vývinovej psychológie

Psychodynamické smery opisujú viacero možných mechanizmov.

Napríklad:

nestabilná citová väzba v detstve,

emocionálne odmietanie rodičmi,

nekonzistentná starostlivosť,

nedostatok bezpečia,

nadmerná kritika,

podmienené prijatie.

V dospelosti môže človek neustále hľadať:

bezpodmienečné prijatie,

obdiv,

emocionálne nasýtenie.

Keďže vnútorný deficit zostáva nevyriešený, ani ďalší partner ho dlhodobo neuspokojí.

Vplyv osobnosti

Vyššie riziko opakovanej nevery sa opisuje pri niektorých osobnostných črtách.

Napríklad:

Narcistické črty

potreba obdivu,

pocit výnimočnosti,

nízka miera empatie,

sexuálne dobývanie ako potvrdenie ega.

Histriónske črty

potreba byť stredobodom pozornosti,

flirtovanie,

zvodnosť,

emocionálna dramatickosť.

Disociálne črty

nízka miera výčitiek,

impulzivita,

porušovanie pravidiel,

manipulácia.

Hraničné črty

Niektorí jedinci môžu striedať:

intenzívnu idealizáciu,

prudké sklamanie,

impulzívne sexuálne správanie.

Nie je to však pravidlom.

Nevera ako dôsledok problémov vo vzťahu

Mnohé milenecké pomery vznikajú až po dlhodobom narušení partnerského vzťahu.

Najčastejšie ide o:

emocionálne zanedbávanie,

nedostatok intimity,

chronické konflikty,

odmietanie sexuality,

nedostatok uznania,

pocit osamelosti vo vzťahu.

V takých prípadoch môže tretia osoba predstavovať:

emocionálne porozumenie,

obdiv,

prijatie,

priestor na realizovanie sexuality,

únik pred každodennými problémami.

Je polygamia prirodzená?

Evolúcia vs. kultúra, vlastný hodnotový systém a sebakontrola. Z čisto evolučného hľadiska nie je monogamia dostatočne efektívna stratégia zachovania rodu, ale ani vlastného prežitia. Z komplexného pohľadu možno povedať, že človek má potenciál pre:

monogamné správanie,

sériovú monogamiu,

príležitostnú promiskuitu,

v niektorých kultúrach aj polygamné usporiadanie.

To však neznamená, že jeden model je univerzálne "prirodzený" alebo biologicky predurčený. Ľudské partnerské správanie je výsledkom interakcie biologických predispozícií, individuálnej psychológie, kultúry, osobných hodnôt a vedomých rozhodnutí.

Neurobiológia dlhodobého vzťahu

Po približne 12–36 mesiacoch zaľúbenosti dochádza k prirodzeným zmenám:

klesá intenzita dopamínovej aktivácie,

znižuje sa idealizácia partnera,

rastie význam oxytocínu a vazopresínu,

stabilizuje sa citová väzba.

Niektorí ľudia tento prirodzený prechod nesprávne interpretujú ako "koniec lásky" a začnú opäť vyhľadávať intenzívne zaľúbenie s novým partnerom.

Kultúrne faktory

Moderná spoločnosť môže sklony k mileneckým vzťahom podporovať prostredníctvom:

sociálnych sietí,

zoznamovacích aplikácií,

neustálej dostupnosti potenciálnych partnerov,

idealizácie romantickej vášne,

normalizácie krátkodobých vzťahov,

oslabenia spoločenských sankcií za neveru.

Tieto faktory nemenia biologické predispozície, ale zvyšujú počet príležitostí a môžu znižovať bariéry pre nadviazanie mimopartnerského vzťahu.

Dá sa sklon k nevere ovplyvniť?

Vo väčšine prípadov áno. Riziko možno znižovať:

rozvojom sebapoznania a schopnosti rozpoznať vlastné motívy,

budovaním bezpečnej partnerskej väzby,

otvorenou komunikáciou o sexuálnych a emocionálnych potrebách,

pestovaním novosti a spoločných zážitkov v dlhodobom vzťahu,

posilňovaním sebakontroly a regulácie impulzov,

psychoterapiou pri opakovaných vzorcoch nevery alebo pri neuspokojených vývinových potrebách,

liečbou prípadných psychických porúch alebo kompulzívneho sexuálneho správania, ak sú prítomné.

Zhrnutie

Sklony k mileneckým pomerom a túžba po viacerých partneroch nevznikajú z jedinej príčiny. Sú výsledkom komplexnej interakcie biologických mechanizmov odmeňovania, hormonálnych vplyvov, osobnostných čŕt, skúseností z detstva, kvality aktuálneho partnerského vzťahu a sociálneho prostredia. Samotná existencia týchto predispozícií však neurčuje správanie jednotlivca. Rozhodujúcu úlohu zohrávajú osobné hodnoty, schopnosť regulovať impulzy, miera záväzku voči partnerovi a ochota dlhodobo investovať do vzťahu. Zo sexuologického aj etologického hľadiska je preto vhodnejšie chápať neveru a sklony k polygamii ako mnohorozmerný jav, ktorý si vyžaduje individuálne posúdenie, než ako jednoduchý dôsledok "prirodzenosti" alebo morálneho zlyhania.